Keď som mojej švagrinej – Monika Korísteková –  zavolala, že mi punkciou bol zistený a čaká ma operácia, jej prvé slová boli – polo otázka / polo rozkaz: „zlatko nasadíme už konečne tie zelenáče?(!!!)“
Bola to ale posledná vec, ktorá ma zaujímala...nejaké zelenáče.
Ani neviem ako som prečkala ten čas od diagnostiky po operáciu a následne po začiatok chemoterapie, ale k chlorelle a jačmeňu som sa nedostala.

Viem, že každý znáša chemoterapiu inak, ale tie ženy, s ktorými som mala možnosť rozprávať sa mi hovorili, že dávka chemoterapie ich rozobrala až po niekoľkých hodinách od aplikácie...mňa tá prvá rozšľahala už počas toho ako mi tiekla.

Zrazu som cítila, ako mi oťažievajú ruky, nohy, jazyk. Zvládla som len po tichu šepnúť, že mi je zle.

Keď dotiekla, museli mi sestričky pomôcť vstať z kresla, povedala by som, že skoro aj odniesť do auta, ktoré manžel pristavil rovno pred dvere nemocnice.

Pár dní po prvej dávke chemoterapie prišla Monika s Aďou. Monika mi vrazila do rúk dve krabice – jačmeň a chlorellu - a spolu s Aďou nastavili dávkovanie. Nemôžem povedať, že by mi to neviem ako chutilo, ale ak mi to malo len trochu pomôcť, tak mi to za to stálo. 

Chemoterapia má šialene veľa vedľajších účinkov – hovorila mi moja lekárka...tie moje boli minimálne. Nemôžem povedať, že mi nič nebolo po každej ďalšej dávke tohto „chemoterapeutického koktailu“, ale na drvivú väčšinu otázok mojej lekárky som mohla pri každej ďalšej kontrole odpovedať „nie nemám; nie nebolo; nie...“

Nebolo to nič príjemné. Veľa som sa naplakala, ale keď som sprievodné javy chemokoktailu porovnala s ostatnými pacientmi, s ktorými som sa stretávala, videla som ten rozdiel.

Potom prišli ožiare. Vyfasovala som ich 25.
Vraj pre istotu!!!

Všetci tí, s ktorými som deň čo deň sedávala v čakárni pred „wellnessom“ (tak sme volali ožarovaciu miestnosť, lebo každý si tam niesol prezuvky a vlastný uterák, na ktorý si pri ožarovaní ľahol ☺) hovorili, že ožarované miesto majú spálené až do živého mäsa, majú pluzgiere, štípe ich to, mokvá, páli...a mne len v mieste ožiaru zhnedla pokožka. 

Pri výstupnej kontrole mi radiologička povedala „toto vám tak za rok vybledne, môže sa z toho začať šúpať koža“. Nie. Nič také sa mi nedialo. V tejto chvíli som tri mesiace po ukončení ožarovania a zhnednuté miesto po ožiarení je už dávno minulosťou.

Ja som im (chlorelle a jačmeňu)  na začiatku naozaj neverila, ale moja vlastná koža ma presviedča, že nie sú to len prázdne reči.

Vďačná Bohu a Monike za jačmeň a chlorellu.

Katarína Korísteková